Cesta do Sabinova

Ako vidite mili priatelia, aj takto moze vyzerat cesta vlakom. Nasa zeleznicna spolocnost a ani mlady pan Marshalla von Sabinov nesklamali a Anca z Varina sa pocas stvorhodinovej cesty takto kralovsky napchavala. Ved aj isla do niekdajsieho kralovskeho mesta! Tak 3krat hura Duskovi a restauracnemu voznu!

No a takto som sa mala na mieste :) Ako vidite, prekvapenie vo vlaku, bolo naozaj len "predjedlo". 

Ruská pražská skúsenosť

Hovorí sa, že Karlove Vary sú prvým ruským mestom v EÚ. Fakt si neviem predstavit ako to vyzerá tam, keď mne na Staromestskom námestí predávaju Staročeské trdlo (vlastne náš skalický trdelník, ale asi tak o polovicu menší a trikrát taký drahý...) so slovami : eto vsjo? Tak isto to je s biľetami v teatr, či krasnoj jupkoj pre devušku. Mala som pocit, že Pražáci, budú mať Rusov plne zuby. Možno aj majú. Určite nie tak, ako majú plné zuby Slovákov. Minimálne študenti. Tým zaberáme na školách miesta. A študenti Slováci si ani nekupujú na Parížskej Louis Vuitton kabelky, ani Calvin Klein trenirky. Rusi áno. Študenti Slováci nevysedávajú v kaviarňach na Staromestskom námestí, nepopíjajú kávu za 120 korun, ani pritom nelížu zmrzku za 45. Študenti Slováci (hlavne pekné Slovenky :)) v tých kaviarňach brigádujú, takže opäť zaberajú miesta. A samozrejme ruble a eurá majú tiež jasných príjemcov. 

Takže máme tu Rusov, Čechov, českých študentov, slovenských študentov. Nie je to všetko. V Prahe sú totižto aj ruský študenti. A o tých viem viac ako suvenírmi obvešanými pármi, ktorí sa na kočoch prevážajú stovežatou...

Nataša má 35 rokov, a na Karlovej Univerzite si robí doktorát z českej literatúry. Býva so mnou na izbe. Naša izba patrí na chodbe na 3 poschodí k tým národnostne menšinovým. Nie kvoli Nataši, ale kvoli mne. V kuchynke sa najčastejšie varí Boršč, na chodbe pije vodka, spievajú ruské pesničky. To, že bývam práve tu je ďalšou skusenosťou, ktorá len potvrdzuje moje slová, ktoré som po príchode do Prahy povedala. Škola bude miesto, kde sa počas celej stáže naučím najmenej. 

Na našej izbe sa vetrá, stále. Keď sa vraciam zo školy, vždy sa pozerám na naše okno či je Nataša na izbe. Nie, nepozerám sa či sa svieti, ale či je otvorené okno. Aj keď su tak 2-3 stupne, vetrá sa stále. "Natašo, není Ti zima?" " Neee, já jsem zvyklá na Sibiř!"

Nataša nezje nič bez toho aby sa ma neopýtala, či si tiež nedám. Ja jem s očami prilepenými na Ordináciu v ružovej záhrade a ani neviem koľko a čo mám vlastne na tanieri. Nataša vstane od pracovného stola, prisunie si k posteli malý stolček, a pomaly je.  Na jej poličke je sviečka, obrázky pravoslávnych svätých. Má teraz veľký pôst (mám pocit, že ťahá už druhý mesiac) takže neje mäso, mlieko, vajíčka, samozrejme žiadny alkohol. Nerozumie, ako môžeme piť ovocný čaj no a taký silný čierny aký si robí každé ráno...wow... Predtým, než čokolvek spraví, pýta sa, či mi to nevadí. " Anno, nebude Ti vadit když otevřu okno?" "Anno, nebude Ti vadit když tady sním tu houbovou polévku?"  Takže, aj taký sú Rusi v Prahe... 

dedko, čo Ti šiši?

Aj takto to môže doma vyzerať s prvým vnúčaťom mojich rodičov na Veľkonočný pondelok. Jej výrok: "babkaaaa, čo ti šišiiii ?" sa stal na veľke potešenie dedka (a vlastne aj vďaka jeho veľkej snahe) nesmrteľným. Som si ale istá, že čokoľvek robila babka v tej nešťastnej chvíli, nemohla vyzerať viac "šiši" ako dedko na tejto fotke...

Vitajte

Drahi priatelia, vitam Vas na mojom novucickom blogu. Budem velmi rada ak sa mi tu podari zdielat s Vami to co sa deje v mojom zivote.

Momentalne sa vytesujem zo zivota, lasky, a cuduj sa svete aj skoly :) Tento semester bojujem na dvoch frontoch. V Prahe aj Nitre. 

Ale aj tak som najviac vo Varine a Ziline s mojimi najdrahsimi...